Nechajte otecka, nech si nájde vlastnú cestu

Zdieľajte článok
21.12.2018 | Lucie Perlíková
„Každý sa môže stať otcom, ale len niektorí vedia byť  otcom.“ Až ako mama som pochopila, koľko pravdy v tomto citáte je. My mamy to totiž vždy nejako dáme, i keď je to ťažké. Musíme prosto zabrať a urobiť, čo je potrebné, aby naše deti boli spokojné. Ale chlapi to majú troška inak.
 
Na materstvo nás pripravuje už tehotenstvo. Vyrábame v sebe malého človeka, budujeme si s ním puto, zvykáme si na zmeny telesné i na zmeny v hlave, na prívaly hormónov. Všetko sa to deje vnútri, veľmi ticho. Na povrch sa  dostávajú len čriepky z našich vnútorných pocitov, ako sú láska, nadeje, očakávania, ale i strach, úzkosť a bolesť. Pre mužov sú ale tieto zážitky veľmi vzdialené. Všetko sa to deje mimo ich bežného režimu a mimo ich telesnej schránky.
 
Keď sa potom bábätko narodí, pomáha nám pri práci s ním naša genetická výbava a množstvo činností, ktoré robíme, je intuitívnych, pretože hlas v našej hlave nám hovorí, že takto by to asi malo byť. Lenže muži túto superschopnosť nemajú a tiež sú oveľa menej doma, takže zatiaľ, čo vy balíte už sto päťdesiatu deviatu plienku za deň, muž práve objavil samolepky na okrajoch alebo to, že predná strana je tá s obrázkom.
 
 
Trpezlivo mu raďte, stojte pri ňom, ale nechajte ho, nech si nájde vlastnú cestu. Poučí sa a nabudúce už bude zase o niečo lepší. A čo je na tej oteckovej práci najlepšie? Nielenže sa nestanete otrokom a budete plne zastupiteľná v starostlivosti o dieťa, ešte k tomu tým dvom dáte priestor, aby si spolu vytvorili dôležité puto

Zaujala Vás značka Marťankovia? Prihláste sa k odberu noviniek!

Zapíšte sa na odber noviniek teraz a získajte možnosť vyhrať balenie Marťankov Futuro zadarmo!

Napíš nám svoj príbeh a získaj vzorku FUTURA 1-3 zadarmo

Súvisiace články

Nikdy nekončiace materské strachy

„Tak a teraz sa už nikdy neprestaneš báť,“ znela veta, ktorá často smerovala ku mne v čase, keď sme si domov priviezli naše prvé dieťa. Odvtedy jej pravdivosť zakúšam každý deň.

Čítať viac

Aby nás deti raz prerástli

Mám čosi okolo pätnásť rokov a práve dobieham svoje bežecké preteky. Som prvá. Som najlepšia. Miniem cieľovú čiaru a obzriem sa na tribúnu. Nájdem ju hneď. Ruky má vysoko nad hlavou a palce vztýčené do pomyselnej jednotky. Je tu ako vždy. Mama žiadne moje preteky nikdy nevynechala.

Čítať viac

Sme tiež na sociálnych sieťach