Keď ide „dospelák“ k psychológovi s nejakým problémom, takmer zakaždým sa príde na to, že pramení v detstve. To, čo sa stane v detstve, je v nás skrátka tak zakorenené, že o tom mnohokrát ani nevieme. Je až desivé, že ako rodičia máme dosť vo svojich rukách to, aký dospelý ten náš malý raz bude.
 
Jednou z vlastností, bez ktorých sa v dnešnom svete nezaobídete, je zdravé sebavedomie. S tým súvisí i schopnosť presadiť sa, mať svoj názor, mať sebareflexiu. Či nám budú, alebo nebudú tieto pojmy cudzie, pritom ovplyvňujú zdanlivo jednoduché vety.
 
„Ty si snáď hluchý, hovorila som ti, nech už konečne so  sebou začneš niečo robiť.“
„My máme doma takého malého babráka. Čo môže, to pokazí.“
„S tou trojkou z matematiky z teba v živote nič poriadne nebude.“
 
A mohli by sme pokračovať ešte ďalej dlhým zoznamom… Rodičia si málokedy uvedomujú, akú silu môže jedna veta mať. Napríklad mne dodnes znie v hlave hlas mojej maminky: „Budeš pri stole sedieť dovtedy, dokedy to všetko nezješ.“ Pamätám si celkom presne, ako som sa tie dlhé minúty nad studeným jedlom cítila. A tak dnes, keď môj syn už nechce jesť, odkladáme príbor a ideme od stola. Možno že nám rešpekt, ktorý týmto dieťaťu vyjadrujeme, zanedlho vráti rovnakým rešpektom voči našim pravidlám.