Zdieľajte článok
11. 11. 2019 | Lucie Perlíková
Naše zavádzanie pevnej stravy malo spočiatku tri fázy. Prvá fáza – „čo to sakra má byť, chce sa mi vracať“, druhá fáza – „chcem mlieko, vráť mi moje mlieko“ a tretia fáza – „zožer si to sama“, nasledovaná dramatickým vyprsknutím mrkvovo-dyňového pyré na tie nové smotanovo biele dupačky.
Mám v pamäti okamih, kedy som zúfalo písala svojim kamarátkam, že moja výhradne dojčená polročná dcéra ostentatívne bojkotuje stravu a že už som uvarila celé zeleninárstvo a dostala som do nej maximálne jednu lyžičku úbohej odmietanej mrkvy. Kamošky mi poradili, aby som bola trpezlivá, a ono sa asi nič iné poradiť nedá, pretože po piatich týždňoch už vám zostáva len dúfať, že do toho dieťaťa tú cuketu dostanete do puberty aspoň raz.
Skúsila som všetko a vyvodila nasledujúce závery:
- Stravu nemá cenu nútiť. Čím viac som si priala, aby to zjedla, tým viac prskala. Skúšala som jej ponúkať aj trikrát denne, z toho aspoň dvakrát sa podarilo, najskôr trošku, neskôr už viac.
- Keď pohŕda vaším kuchárskym umením, siahnite po poháriku. Alebo kapsičke. Nebojte sa, horšiu matku to z vás neurobí a dieťa si možno po tých vašich márnych pokusoch o gastronómiu konečne trochu pochutí.
- KAŽDÉ dieťa sa nakoniec rozje. S pribúdajúcim vekom sme doma pridávali k zelenine mäso, potom ovocie, kašičky alebo jogurt a jedlo začalo byť zábava.
No a dnes? Dnes to dievča je, ako keby nebolo žiadne zajtra, a keď dieťaťu chutí, to je hneď svet veselší.