V tehotenstve som často sedela na záhrade, nohy hore, a predstavovala som si, aké asi bude to dieťa, čo mám v bruchu. Predstavovala som si, ako spinká v postieľke alebo ako sa na mňa usmieva z kočíka. Strih. O pár mesiacov neskôr som na tej istej záhrade. V teplákoch, manželovej zimnej bunde, čiapke a papučiach, pretože topánky som si nestihla obuť. Stojím na mieste a pohybujem s kočíkom sem a tam.

Prečo to robím? Pretože to dieťa inak nespí. Nespí vlastne skoro vôbec. A tiež skoro neje to, čo mu uvarím, zlostí sa , keď ho obliekam, kope ma, keď ho prebaľujem, hryzie ma, škriabe ma, jačí mi do ucha. Skrátka nie je vôbec také, aké som si ho vtedy na tej záhrade vysnila.

Toto bola pre mňa asi najväčšia úloha. Prijať, že dieťa, ktoré milujem nado všetko, proste nerobí všetko podľa mojich predstáv, a niekedy je to dokonca od tých predstáv na míle vzdialené. Prijať tú realitu, i keď viete, o čo by to bolo ľahšie, keby to bolo inak. Prijať jeho osobnosť a správať sa k tomu malému dospelému tak, ako by to skutočne dospelý bol. Jedine tak totiž docielime to, že i on alebo ona bude už od mala rešpektovať vás.

Vzájomný rešpekt sa pritom dá natrénovať pri každodenných činnostiach.

• Ja budem rešpektovať, že už nemôže tú polievku dojesť, ale on bude rešpektovať, že sa mi nepáči, keď si pred jedlom neumyje ruky.

• Ja budem rešpektovať, že ešte nechce ísť spať, ale on bude rešpektovať, že už sa bude ležať v posteli.
• Ja budem rešpektovať, že už nechce byť v kočíku, ale on bude rešpektovať, že sa pred cestou musí zastaviť.

A tak ďalej. Niekedy to bude o nervy a je to vlastne celoživotná misia, ale verte, že to za to stojí. Nehľadajte v tom vedu, proste sa ho len naučte brať také, aké je. Nesnažme sa ho meniť podľa našich ideálov, ale skôr naše ideály pretvoriť podľa skutočnej reality.