Od doby, čo som matkou, nemám v mobile žiadne iné fotky než tie môjho dieťaťa alebo detí mojich kamarátok. Možno ešte môjho dieťaťa spolu s deťmi mojich kamarátok. Tak to proste je. Ale vďaka za to! Keby dnes nebolo tak jednoduché zachytávať a uchovávať okamihy, viem určite, že by som si mnoho z nich nepamätala.

Trebárs ako bol maličký. Ako nevedel o svete okolo seba. Alebo ako sa prvýkrát pretočil, rozplazil, rozliezol, rozchodil. Jeho prvý úsmev, prvá návšteva ihriska, prvá zmrzlina. Keď vidím tie fotky, tak mi znovu a znovu dochádza, aké skvelé je byť rodičom a byť pri tom, keď jeden malý človek objavuje svet.

Len mamy totiž vidia tie každodenné milimetrové pokroky. Len mamy sa dokážu dojať nad obrázkom, ktorý vôbec nedáva zmysel. Ale je to predsa pokus o prvé slniečko! Keď si nad dieťaťom kŕčovite zvierajúcim pastelku uvedomíte, že ešte nedávno nevedelo nič iné než len ležať, je to pocit, ktorému sa len tak niečo nevyrovná.

Ako mama tak zažívam pocity hrdosti skoro každý deň. Keď niekto povie, že mám šikovného chlapčeka. Keď ten chlapček sám zje obed. Alebo keď zvládne prvú noc bez rodičov u babičky. My mamy každý deň pozorujeme, ako sa ten malý tvor stáva krôčik po krôčiku viac a viac samostatným. Pocit hrdosti z dobre odvedenej práce je tak úplne namieste.