„Tak a teraz sa už nikdy neprestaneš báť,“ znela veta, ktorá často smerovala ku mne v čase, keď sme si domov priviezli naše prvé dieťa. Odvtedy jej pravdivosť zakúšam každý deň.

Som mama malého chlapca. Som mama, ktorá ako každá iná trávi čas tým, že ho prebaľuje, kŕmi, kúpe, učí nové veci, chráni pred nebezpečenstvom. Lenže ako veľmi ho dokážem uchrániť a hlavne, ako dlho? Nech sa pootĺka, nech pozná, znejú ďalšie časté rady. A ja s nimi súhlasím. Skúsenosť je totiž najlepší učiteľ.

A tak sa môžeme báť, že dieťa siahne na horúcu rúru, že sa v škole dostane do zlej partie, alebo že z neho jednoducho nič nebude. Môžeme urobiť úplne všetko, hoc sa aj rozkrájať, ale od všetkého zlého ho proste uchrániť nedokážeme. Aj keby sme akokoľvek chceli. Až sa raz môj syn osamostatní, nezostane mi nič iné, len dúfať, že všetko, čo sme do neho kedy vložili, bude mať tam niekde v hlave uložené.

Bola to každodenná investícia. Opakovanie na zbláznenie. Nechytaj to, správaj sa slušne, jedz zeleninu! Keď potom deti vypustíme do sveta, môžeme už len z diaľky pozorovať, koľkokrát spadnú a zasa vstanú. Pomocnú ruku by ale u nás mali vždy nájsť, či už majú tri roky, alebo tridsať.