Neobyčajné objatie

Zdieľajte článok
26.3.2019 | Lucie Perlíková
Mám kamarátku Terezu, poznáme sa od prvej triedy. Raz, to už sme boli na vysokej, som prišla k jej rodičom na návštevu. Obyčajný večer, pozerali sme film, prišla dojemná scéna pripomínajúca nedávne úmrtie starého otca, keď vtom sa moja, vtedy 23-ročná, kamarátka Tereza zdvihla, pritúlila sa k mame a objala ju.

Jej rodina bola ku mne aj ku všetkým kamarátom svojich dvoch dcér vždy milá a otvorená, vždy kontaktná a pohostinná, ale toto objatie bolo niečím špeciálne. A tak som chvíľu len pozerala. Bolo špeciálne tým, že som si pri ňom uvedomila, s akou prirodzenosťou medzi nimi fyzický kontakt funguje a aký vzťah s rodičmi mám ja.
U nás doma sa nerozprávalo, u nás doma sa nebozkávalo ani neobjímalo, a tak som si nevedela predstaviť, že by som, navyše ako už celkom dospelá žena, prišla za svojím rodičom a objala ho. Len tak. Neviem to, nie je to pre mňa prirodzené. Pocítila som úzkosť.

Úzkosť sa po rokoch, keď som sa sama stala matkou, premenila na odhodlanie. Na odhodlanie mať so svojím dieťaťom rovnaký vzťah, ako má so svojimi rodičmi moja kamarátka Tereza. Pretože koľko lásky a nehy do našich detí zasejeme, toľko v starobe zožneme. Verím tomu.
 

Zaujala Vás značka Marťankovia? Prihláste sa k odberu noviniek!

Zapíšte sa na odber noviniek teraz a získajte možnosť vyhrať balenie Marťankov Futuro zadarmo!

Napíš nám svoj príbeh a získaj vzorku FUTURA 1-3 zadarmo

Súvisiace články

Nikdy nekončiace materské strachy

„Tak a teraz sa už nikdy neprestaneš báť,“ znela veta, ktorá často smerovala ku mne v čase, keď sme si domov priviezli naše prvé dieťa. Odvtedy jej pravdivosť zakúšam každý deň.

Čítať viac

Aby nás deti raz prerástli

Mám čosi okolo pätnásť rokov a práve dobieham svoje bežecké preteky. Som prvá. Som najlepšia. Miniem cieľovú čiaru a obzriem sa na tribúnu. Nájdem ju hneď. Ruky má vysoko nad hlavou a palce vztýčené do pomyselnej jednotky. Je tu ako vždy. Mama žiadne moje preteky nikdy nevynechala.

Čítať viac

Sme tiež na sociálnych sieťach