Zdieľajte článok
10. 12. 2019 | Kateřina Kopecká
Možno to tiež poznáte. Počas môjho doterajšieho materstva som sa nespočetnekrát ocitla v situácii, kedy by som si priala, aby to celé bolo úplne inak. Vyrovnať sa s tým, že nie vždy sú veci tak, ako by som si predstavovala, a že nie vždy je moje dieťa také, aké som si ho vysnila, bolo pre mňa ako pre mamu najťažšou úlohou.
Svojho syna milujem rovnako tak, ako svoje deti miluje každá iná mama. Priznajme si ale, že nie vždy je to perfektné batoľa ako z príručky o materstve. Niekedy máte proste chuť otočiť kúzelným prsteňom a buď sa niekam ďaleko premiestniť, alebo celú tú situáciu nejako zmeniť. Sú skrátka chvíle, kedy mi preblesne hlavou „Keby tak…“.
„… zaspal sám v postieľke.“
„… zjedol sám bez rečí a pokojne obed.“
„… vedel povedať, čo chce / čo ho trápi.“
„… prestal na chvíľu revať.“
„… vôbec nikdy nereval.“
„… spal celú noc.“
„… rozumel a akceptoval slová ‚vydrž‘, ‚nie do pusy‘ alebo ‚o chvíľu tam budeme‘.“
„… chápal, že jazda autom je niekedy životná nutnosť.“
„… obsahoval tlačidlá ‚stlmenie hlasitosti‘, ‚pauza‘ alebo ‚spací režim‘.“
Jedno je ale isté. Nastane čas, kedy sa naša materská „Keby tak…“ splní. Možno nie všetko, ale väčšina určite. Neskôr však budeme spomínať na to, aké to bolo, keď bol malý a my sme chceli, aby už vedel toľko dospeláckych vecí. Hoci to môže znieť ako sci-fi, užívajte si to. I toto neľahké obdobie je súčasťou dlhej cesty, na ktorej vedieme naše dieťa krôčik po krôčiku do finiša.