Zdieľajte článok
8. 10. 2018 | Kateřina Kopecká
Keď v autobuse vidím toho cudzieho chlapčeka, ktorý vrieska na celú súpravu a opakovane stláča tlačidlo STOP, hovorím si, že tu to rodičia s výchovou určite nemysleli zle, tak prečo sa správa ako fagan?
Urobil niekoľkokrát za sebou tú istú vec, hoci ho maminka zakaždým rovnako okríkla (áno, kričala). Bolo vidieť, že sa naozaj zúfalo snaží dieťa usmerniť, ale ten malý čert si ju akurát natiera na chleba. Slovo NIE pre neho úplne stratilo svoj význam.
Prvé NIE nám z úst vyletí už okolo piateho mesiaca, kedy sa dieťa začne viac hýbať a brať do rúk rôzne predmety.
Z mierneho NIE sa okolo roka začne stávať nervózne NESMIEŠ, NESIAHAJ NA TO, NEROB TO.
A vo veku dvoch rokov už zo seba sypeme rozkazy, príkazy a zákazy ako diktátori od rána do večera.
Toto predsa nechcete byť.
Skúste sa opýtať sami seba, či by vás odradilo, keby vám stále niekto hovoril, že niečo nesmiete, a schovával sa za abstraktné „To sa nerobí“ alebo „Na to sa nesiaha.“ Kto je ono TO, za ktoré sa schovávame? Dieťa sa nielen snaží svetu porozumieť, a keď sa ešte nevie spýtať prečo, skúša to rôzne. Pokúste sa mu veci vysvetľovať a nezabudnite, že pre dieťa ste vzor, len opakuje činnosti, ktoré vidí u vás. Tak ako to, že dieťa vrieska, keď na neho kričíte, a ako to, že sa na TO nesiaha, keď ste to pred chvíľou sami držali v ruke?