Zdieľajte článok
26. 8. 2019 | Lucie Perlíková
Vždy som mala doma upratané, na sporáku lahodné trojchodové menu, moje dieťa malo čisté oblečenie a poslúchalo ma na slovo. Jedlo spôsobne a s chuťou zdravé jedlo a na verejnosti sa správalo reprezentatívne. Ja som chodila trikrát týždenne do fitka, predčítala večer rozprávky a budila sa s dobrou náladou a senzačnou figúrou. Bola som tá najlepšia matka na svete…
… než som sa stala matkou.
Je to ako dostať facku vonkajšou stranou ruky. Raz sa preberiete šokom z nervy trhajúceho revu (Kde sa v nej tie zvuky berú?), druhýkrát je na vašom obľúbenom bielom tričku neodstrániteľný fľak od dyne (veľkosti ostrovného štátu) a tretíkrát vojdete do izby a vrazíte si do nohy kocku z lega (Toto rozhodne nastražila!).
Neuplynie deň, aby mi z nej nebublala krv v hlave. Z tej opäť odlepenej lišty, ktorú som už stokrát prilepila. Z toho, ako ma nenechá v pokoji sa najesť. Z toho, ako má najviac energie práve vo chvíli, keď umieram od únavy. A z toho, čo je schopná občas predviesť vonku pred ľuďmi. Z toho, ako nonstop nestíham, pretože nerešpektuje, že každá činnosť má svoje časové ohraničenie.
A viete čo? Milujem ju za to, aká je. Ako si objavuje svet po svojom a zároveň ho má úplne na saláme. Ako nerieši, čo si kto o nej bude myslieť, ako sa nestráži, aby niekde neurobila trapas. Ako si žije slobodne a nespútane a ako si to žitie každý deň užíva. A tiež ju milujem za to, ako ma naučila trpezlivosti, tolerancii a ako sa vďaka nej dokážem viac sústrediť len na nás bez ohľadu na to, čo si pomyslí okolie.