Videla som dieťa, ktoré sa váľalo v supermarkete na zemi. Zvíjalo sa od zlosti. Videla som dieťa, ktoré prišlo za svojou mamou a povedalo: „Mami, som smutná. Môžeš ma niečím rozveseliť?“ Aký je rozdiel medzi týmito deťmi?
 
Je to jasné. Zvíjajúce sa  dieťa vnútri dusí svoje emócie. Asi niečo veľmi chcelo a nedostalo. Nevie, ako si má teraz so svojím sklamaním poradiť. Druhé dieťa to naopak vie veľmi dobre. Prosto popíše to, čo cíti.
 
Ako to dosiahnuť? Je to dlhá cesta. Je to každodenná investícia. Kľúč spočíva v rozhovoroch. Nielen „Aký si mal deň?“ a „S kým si sa hral?“, ale tiež „Ako si sa pri tom cítil? Bolo ti veselo alebo smutno?“ alebo „Ako na teba pani učiteľka pôsobí? Máš ju rád?“. Práve také vety pomôžu nielen nám porozumieť dieťaťu, ale tiež naučí dieťa vyjadriť svoje emócie. Budete sa diviť, čo všetko sa  dozviete.


 

Vedieť emócie popísať je len krôčik od toho, vedieť ich ovládať. I keď to je disciplína, v ktorej máme nedostatky i my dospelí. Niekedy sa totiž ovládame až príliš, trebárs práve pred svojím dieťaťom, a niekedy sa zase neovládneme vôbec, trebárs za volantom. I tu víťazí zlatá stredná cesta: nie je dobre svoje emócie pred dieťaťom skrývať, ale ani ich nechať neuvážene vyplávať. Naše reakcie si dieťa ukladá do svojho podvedomia a mohlo by nám ich ako bumerang čoskoro vrátiť.