Keď som po 17 hodinách neľudského pekla porodila svoju prvú a zatiaľ jedinú dcéru, cítila som najprv veľkú úľavu, potom obrovskú radosť a následne som len s údivom pozerala. Mala som ju pri sebe a pozorovala ju, ako sa snaží spamätať z toho obrovského nového sveta plného nových vnemov a svetla.

Aj ja som sa v tomto momente snažila spamätať. Hlavou sa mi preháňali len myšlienky, ako „Ježiš, to je strašne husté, ja som vyrobila človeka!“ Až zhruba o ďalšie dve hodiny, počas ktorých som sa preberala zo šoku, ako by sa mi v tele rozliala droga lásky – oxytocín – v konskej dávke. A ja som začala od šťastia plakať.

Takto sa dojímam nad vlastnou dcérou aj dnes, keď už je väčšia, silnejšia, odvážnejšia, aj keď ma občas hnevá. Ale veľmi dôležité je uvedomiť si, že v momente, keď sme svojim deťom dali život, musíme im dať aj slobodu, aby si postupne hľadali vlastnú cestu, ako svoj život žiť, a my sme sa nesnažili ich niekam vmanipulovať.

 

Moja dcéra možno nemá tie najlepšie hračky, možno nemá najväčšiu detskú izbu a celkom určite nemá tých najdokonalejších rodičov na svete, ale nikdy sa nestalo, že by som ju ako miminko nechávala vo vedľajšej miestnosti vyplakať. Má u mňa otvorenú náruč pre objatie, kedykoľvek bude chcieť, má slobodu rozhodnúť sa, čím bude, má oporu celej rodiny a má svoj vlastný priestor, v ktorom jej ukazujeme rôzne možnosti, ako naložiť so svojím časom.