Zdieľajte článok
15. 4. 2019 | Kateřina Kopecká
Som netrpezlivá, niekedy trochu chaotická, splašená a impulzívna. Nadávam za volantom, ako chodec chodím mimo prechodu alebo na červenú a niekedy idem na bicykli bez prilby. Taktiež občas jem zmrzlinu večer dosť neskoro alebo trávim na sociálnych sieťach viac času, ako by som chcela.
To som ja. Teda bola som. Vlani v lete do mozaiky mojej osobnosti pribudla úloha mamy a všetko sa zmenilo. Rozhodne nie zo dňa na deň, ale tak nejako nenápadne, krôčik po krôčiku. Teraz je najväčším učiteľom v mojom živote samo dieťa.
To ono ma učí trpezlivosti tým, ako pomaly je. To ono ma učí dodržiavať režim tým, ako ťažko spí. To ono ma sleduje na každom mojom kroku a to ono si do pamäti ukladá situácie, v ktorých ma pozoruje drobnohľadom. Keď zasa nabudúce pôjdem bez prilby, v jeho očiach to tak bude správne. Keď zasa nabudúce budem vysedávať s mobilom v ruke, bude to tiež chcieť robiť tak. Budem potom aj ja mať radosť? Odpoveď pravdepodobne poznáte.
„Mami, aj ty to robíš,“ je veta, na ktorú neexistuje argument. Ak chceme, aby z našich detí vyrástli dobrí ľudia a aby nás trebárs raz samy prerástli, musíme byť najprv sami dobrí, nech už si pod tým každý predstaví čokoľvek. V tom je tá krásna sloboda rodičovstva.