Zdieľajte článok
8. 7. 2019 | Kateřina Kopecká
Novo narodený člen rodiny je bezpochyby veľká udalosť. A o to väčšia, keď je to prvé dieťa na všetkých frontoch. Ja nikdy nezabudnem na chvíľu, kedy moja mama prvýkrát videla svojho prvého vnuka. Okamžité prebudenie ďalšieho typu materinskej lásky a obria chuť starať sa bolo presne to, čo som v šestonedelí potrebovala.
Ako sú rôzne matky, tak sú i rôzne babičky. Niektoré dokonca ani nechcú byť babičkami nazývané, iné hrdo niekoľkokrát do týždňa tlačia kočík. Aký je to asi pocit, keď sa na prechádzke pozerajú na to svoje vnúča s vedomím, že je na svete len vďaka tomu, že ony kedysi tiež priviedli na svet jeho mamu alebo otca?
Zadosťučinenie. To asi cítia. Vidieť, ako sa môj syn alebo dcéra vedia postarať o svoje dieťa. Vedia ho pekne vychovávať a milovať. Výchovu svojich detí preberáme z veľkej časti z vlastnej výchovy. Možno že v niektorých situáciách dokonca vidia samy seba. Či už rady, alebo nerady.
Babičky. Po tom, čo mi mama v šestonedelí medzi dvermi odovzdala tašku navareného jedla a odviezla si dieťa v kočíku na dve hodiny von, som dospela k názoru, že musí mať svoje miesto v nebi isté. Už raz sa takto nadreli a teraz do toho idú znovu. Poučené, odhodlané, milujúce. Väčšina z nich hovorí, že teraz si to užívajú viac, než keď boli samy rodičom. „Vnúčatko môžem rozmaznávať. To si potom doma urovnajú,“ počúvam od rôznych babičiek často. Rozmaznajte nám ich. I to totiž deti potrebujú. Babičky, ďakujeme.