Mám čosi okolo pätnásť rokov a práve dobieham svoje bežecké preteky. Som prvá. Som najlepšia. Miniem cieľovú čiaru a obzriem sa na tribúnu. Nájdem ju hneď. Ruky má vysoko nad hlavou a palce vztýčené do pomyselnej jednotky. Je tu ako vždy. Mama žiadne moje preteky nikdy nevynechala.

Šport v akejkoľvek podobe bol a asi vždy bude súčasťou môjho života. Lenže bolo by to tak aj bez podpory práve tej, ktorá stála vždy na tribúne? Bavilo by ma pokorovať svoje hranice bez toho, aby to niekto videl? Tipujem, že nie.

Podporiť, ale nenútiť. Tak by sa dalo zhrnúť zlaté pravidlo vedenia detí k športu. Chcete mať doma malého hokejistu, roztomilú baletku alebo nebojácneho karatistu? Stačí, keď aj vy budete vždy na tej tribúne. O zvyšok sa už postará sebamotivácia, kolektív alebo jednoducho len to, že chodiť športovať bude zábava.

Sama o sebe viem, že by som veľmi chcela, aby môj syn športoval. Čo však, keď bude radšej čítať? Možno nejde tak o to, či dieťa pokračuje tam, kde my sme skončili. Možno ide viac o to, či chce byť vo svojom záujme skutočne dobré. Veď deti sú tu vlastne preto, aby nás raz svojimi činmi prerástli. Jedine tak sa totiž ukáže, že sme do ich výchovy dali skutočne to najlepšie z nás.